Už od mala som bola taký malý blázonko. Hrávala sa s chlapcami v lese, na ulici nohejbal, súťažila na hasičskej súťaži a bola za blázna aj na strednej škole. Veď hlášku: „Prečo je na púšti vzduch, keď tam nie sú stromy?“ to nedá len tak hocikto.

Mala som fajn partnera, podnikanie s úžasnou perspektívou, už len splodiť bejby, a rodinná idylka do konca života je vytvorená. V podstate som chcela ten „normálny“ usporiadaný život, ktorí žili všetci okolo mňa (alebo vtedy som si to aspoň myslela).

Jednoducho „mala“ som v živote „úplne jasno“….

No niekde z môjho vnútra často vychádzal pocit: to predsa nemôže byť všetko?! Stále som niečo hľadala a skúšala. To „normálne“ ma väčšinou nebavilo. Rodičia však moje snahy veľmi nepodporovali (jemne povedané). Všetko čo som urobila, bolo pre nich vždy zlé a málo dokonalé. No dnes si uvedomujem, že konali najlepšie ako vedeli.

Neskôr už prestali so mnou bojovať, vedeli, že si aj tak urobím veci po svojom. A mňa to naučilo nebrať si názory iných ľudí osobne (aj keď to boli rodičia). Za to som im dnes veľmi vďačná.

Aj vďaka tomu, mám dnes čas písať tento blog.

No nebrať vlastné názory vážne, to je druhý level. Pretože ja som život brala naozaj vážne… niekedy až príliš.

Vždy som tvrdo bojovala za svoj názor, svoju „pravdu“. Chcela som proste žiť dokonalý život, stále niekam smerovať, žiť podľa vopred stanoveného itineráru a samozrejme mať sa lepšie ako ostatní. No život mi akosi nerozumel. A dokonalý život neprichádzal. Nespokojnosť v mojom vnútri narastala. A mňa to nútilo, začať viac počúvať svoje srdce – svoj Heart disc.

A tak píšem tento blog, počúvam svoje srdce a učím sa precítiť dokonalosť každého okamihu.

Prajem Ti krásne chvíle v ŽIVOTE NAŽIVO