10 hodín v sedle

Po obede sa postupne začala krásna rozprávková krajina meniť na krajinu z Nekonečného príbehu (no záchranca Falco nepriletel). Začal fúkať vietor, ochladilo a zatiahlo sa. Začalo jemne pršať, no neskôr z toho bol lejak. Trochu sme počkali pod prístreškom, no obloha bola zatiahnutá úplne. Boli sme asi len v polovici cesty, a tak sme museli pokračovať ďalej aj v daždi. Adrenalín začal stúpať. Splašený koník zo šušťania pršiplášťa ma celkom vydesil, a aj môjho Jaša. Ešteže môj pršiplášť nešušťal a mohol aspoň trochu chrániť moje premŕzajúce telo.

Z krásnej cestičky v lesíku sa stala tmavá a ponurá cesta lesom do neznáma. V silnej hmle, a ešte aj so značnou obchádzkou – čo mi už bolo jasné. Moje mokré, premrznuté stehná ošľahával studený vietor, do tváre mi narážali ťažké konáre plné vody. Aj Jaško si vyberal lepšie cestičky, no sem tam sa nevyhol pokĺznutiu v mokrom teréne, čo mi nedodávalo pocit istoty, skôr naopak. No jemu bolo zjavne fajn. Stále ho lákali veľké trsy chutnej, mokrej trávy. No pre mňa to znamenalo –  nespočetnekrát ťahanie za oťaže, aby neustále nežral všetky tie krásne trsy a moje dlane zodraté od mokrých oťaží…

Napriek všetkým okolnostiam som si uvedomovala, že celá tá situácia má také zvláštne nepoznané čaro…

Konečne na Skalke teplá polievka a horalka. No čakala nás ešte dlhá cesta naspäť, v hmle a daždi. Sem tam ma Jašo prekvapil „jemným“ cvalom dole z kopca. No motiváciu mi dodávala už iba jediná “predstava” – že ležím doma v horúcom kúpeli. Nakoniec sme to všetci s úľavou zvládli až do konca. Ten pocit, keď som si sadla do suchého auta bol skvelý. Ale uvedomujem si, že bez tých neočakávaných okolností predtým, by taký určite nebol.