Chile – 4300 km dlhý úzky pás územia na západnej strane Južnej Ameriky, ktorý žiari svojou rôznorodosťou. „NAJ“ zaujímavosti: najsuchšia púšť sveta Atacama na severe krajiny, najvyššia činná sopka s výškou 6060 m ( Guallatiri), najhlbší prieliv sveta – Drakov prieliv, najväčšie náleziská medi na svete… Chile má rôznorodé aj podnebie – od subtropického na severe cez mierne v strede krajiny, až po chladné a daždivé na juhu, kde sa nachádza známa Ohňová zem. Ja som mala možnosť spoznať len malinkú časť tejto krajiny v južnej oblasti v oblasti Patagónia.
Aj napriek tomu, že sme prešli iba malú časť krajiny, jej rôznorodosť sa nám doslova menila pred očami. Najprv sme autobusom prechádzali nekonečne rovnými a dlhými cestami cez vyprahnuté savany. Neskôr po vstupe do národných parkov sme obdivovali nádherné šumiace vodopády a jazerá v rôznych odtieňoch modrej. Ani som netušila, že modrá môže mať toľko odtieňov. Výstup pod štíty Torres del Paine bol celkom náročný, no tie výhľady na záver boli dychberúce.
Ubytovanie sme mali v krásnom hoteli na brehu jazera v mestečku Puerto Natales. Capuccino tam síce stálo cez 3 eurá, ale tie krásne výhľady, pohodlnosť a útulnosť hotela ma naozaj očarili (viď foto so stromom vo vnútri a kožušinkami na stoličkách). Chilania si prírodu naozaj chránia. Z hotela sme išli ešte 2 hodiny autobusom na miesto, kde začínala túra, pretože bližšie bol len jeden kemp so stanmi na kolíkoch a pár nekresťansky drahých apartmánov. Aj preto boli výhľady tak nádherné.
Dedinky na juhu Chile majú naozaj svojskú atmosféru:
Pre mňa to bola kombináciu pocitu ako z westernového filmu a zároveň dokumentu o divokej prírode.
Užili sme si aj krásnu prechádzku na koňoch – vietor počas jazdy tomu dodával ešte dynamickejší náboj. Argentínski gaučovia, známi ako americkí kovboji, brázdia trávnaté pampy už tristo rokov. Bolo krásne pozorovať ich pri práci. A na záver nás pohostili v ich skromnom príbytku tradičným čajom maté a skvelými praženými pampúšikmi.
Podarilo sa nám zažiť aj ich tradičné dedinské ródeo. Kde sme stretli veľmi priateľských a otvorených ľudí. Napriek tomu, že nevedeli skoro nič po anglicky, chceli komunikovať a dokonca mi hneď aj ženícha ponúkli 🙂 (viď foto s 21 ročným mladíkom)
Ja som sa v tejto krajine naozaj cítila ako fotografka National Geografic. Vidieť priamo len tak počas prechádzky divoké lamy guanaco, líšku s líščatami, plameniaky, alebo skunka, bol pre mňa vzrušujúci zážitok. Fotky nižšie sú toho dôkazom.
O pocitoch z tejto krajiny by som vedela písať ešte dlho, no určite sa oplatí ju zažiť naživo a získať vlastnú emóciu :-). No verím, že Vám aspoň moje fotky priniesli radosť a vyčarili úsmev na perách.